Keď človek začne zbierať informácie o Zakarpatskej Ukrajine (alebo o Podkarpatskej Rusi, záleží, z ktorej strany sa na ňu pozeráme), skôr či neskôr narazí na vtip, ktorý ju má úsmevne charakterizovať. Preto ho nemôžem vynechať ani ja. Storočný starček rozpráva pred nebeskou bránou Svätému Petrovi. „Narodil som sa v Rakúsko-Uhorsku, do škôl som chodil v Československu, oženil som sa v Podkarpatsku, deti sa mi narodili v Maďarsku, väčšinu života som pracoval v Sovietskom zväze a zomrel som na Ukrajine.“ Svätý Peter uznanlivo pokýva hlavou, že sa v živote veľa sťahoval. „Kdeže, celý život som nevytiahol päty z Mukačeva!“
Na to, aby sme si všimli, že táto krajina je akási iná, netreba ísť až do Mukačeva. Stačí urobiť prvých pár krokov za hranicu. Aj keď je odtiaľ bližšie k Prahe než k Moskve, podobá sa viac na Rusko ako na Čechy alebo Slovensko. Nepomohli ani dve desaťročia nášho kultúrneho a ekonomického vplyvu v medzivojnovom období, sovietsky komunizmus ich dokázal veľmi rýchlo a dôkladne premazať. Už v Užhorode vyzerá autobusová stanica podobne ako tie naše pár rokov po vojne – samé výmole a blato. Na pohyb po krajine si treba nechať dostatočnú časovú rezervu, lebo rozbité cesty vedia pripraviť nečakané prekvapenia. Rýchlosť presunu je nízka, ale aspoň človeku neujdú kontrasty bohatstva a chudoby. Chvíľku sa mihajú popri ceste drevené domčeky obité na stenách šindľom, chvíľku zámkom sa podobajúce, často trvalo rozostavané domy zbohatlíkov, ktorí svoje bohatstvo nejako potrebujú vystaviť na obdiv.
Na túto časť Ukrajiny chodí turista najmä kvôli poloninám. Sú to hôľne pohoria karpatského oblúka, ktoré pripomínajú našu Veľkú Fatru. Alebo Nízke Tatry. Nielen tvarom, ale aj turistickým značením. Keby bolo na domorodcoch, žiadne značkované trasy tam doteraz nie sú. Tie sú zásluhou českých a slovenských turistov, ktorí priniesli do polonín náš značkovací systém. Náš tvar značiek, naše farby, naše stĺpiky a smerovníky. Vybrali a označkovali najzaujímavejšie trasy a zaniesli ich do máp. Aj vďaka tomu sa náš turista cíti v tejto časti Ukrajiny tak trochu ako doma.
Ale – ako to už býva, aj tu, na poloninách – iný kraj, iný mrav. Kým u nás sa snažíme na hôľne kopce terénne autá nepustiť (snáď len okrem tých pastierskych, lesníckych a vojenských), po poloninách sa veselo preháňajú. Až príliš často sa na hrebeni treba vyhýbať skupinám džípov, landroverov či uazov, ktoré majú na sebe nálepky hrdo obsahujúce slovo „expedícia“. Šoféri cielene vyberajú výmole, ktoré im poriadne poskrúcajú nápravy, aby mali aspoň chvíľku pocit, že si tento typ auta nekupovali zbytočne. Idú pomaly, každú chvíľu niekde zakempujú, lebo hrebeň je krátky a treba si ho užiť. Názov „expedícia“ si predsa treba zaslúžiť.
Komu sa nechce ísť až k Mŕtvemu moru, aby si užil „vodu, čo ho drží nad vodou“, môže skúsiť Solotvinu, ktorá je, v porovnaní s Izraelom, len toť za rohom. Oblasť soľných baní, dnes už viac-menej bývalých, kde je zopár prepadlísk zatopených veľmi slanou vodou. Niektoré slúžia ako miestne kúpalisko. Nie je veľa možností zažiť pocit tak silného nadnášania, že sa dá čítať pri kúpaní kniha a pokusy potopiť sa sú krátke a márne. Keď už táto skúsenosť omrzí, treba sa potrieť čiernym bahnom, vraj, podobne ako slaná voda, liečivým. Ak už aj kúpanie v Solotvine nie je liečivé, určite je štipľavé, lebo zrazu začnú páliť aj tie najdrobnejšie ranky, ktoré na sebe človek má.
Čím je u nás kofola, tým je na Ukrajine (a aj ďalej na východ) kvas. Obilný nápoj hnedej farby s príchuťou a arómou chleba. Na jeho chuť sa dá veľmi rýchlo zvyknúť a navyknúť. Pri nákupe občas prekvapí, že ešte niekto v čase lacných kalkulačiek dokáže používať sčoty. Drevené počítadlo, na ktoré nikto nikdy nedokáže namontovať registračnú pokladňu. Možno práve preto.
Na záver je čas vrátiť sa znovu k úvodnému vtipu. Ak by sa pred nebeskú bránu postavil iný dedko, jeho životná cesta by mohla vyzerať nasledovne: „Narodil som sa v Rakúsko-Uhorsku, do škôl som chodil v kapitalistickom Československu, oženil som sa v Nemecku, deti sa mi narodili v v socialistickom Československu a zomrel som na Slovensku.“ Svätý Peter uznanlivo pokýva hlavou, že sa v živote veľa sťahoval. „Kdeže, celý život som nevytiahol päty z Petržalky!“ Takto prerozprávaný vtip ukazuje, že nielen Zakarpatská Ukrajina bola horúcim územím. Aj keď sa nám to nezdá, lebo sa na svoju krajinu pozeráme očami posledných dvoch-troch generácií, Slovensko bolo v dvadsiatom storočí obľúbenou figúrkou, s ktorou sa hral šach na geopolitickej mape Európy. Ešte nás možno raz prekvapí, ako sa tento vtip o slovenskom dedkovi pred nebeskou bránou zmení v tomto storočí.