Rád cestujem. No u mňa nie je cestovanie len cesta do zahraničia. Chodím na túry, behávam trail running, zbieram huby, liečivé rastliny… každý pohyb v prírode je pre mňa malým či veľkým kúskom cestovania. Popritom sa kochám, rozmýšľam a relaxujem. Fotografujem a natáčam videá, maľujem, nahrávam ambientné zvuky, zapisujem si nápady. Keď sa mi to uleží, kadečo vzniká. Fotoobrazy, videofilmy, pohľadnice, magnetky, fotoknihy, eseje… a popritom aj nápady do mojich kníh a pesničiek.
Cestopisy
Cestopis je od slova písať. Preto sem rátam tú moju tvorbu, v ktorej je veľa textu. Niektoré z mojich fotokníh a cestovateľské eseje.
Pohľadnice
V analógových časoch bolo posielanie pohľadníc z ciest tradíciou. Odvtedy sa doba zmenila, aj v dobrom, aj v zlom. Prišli počítače a kvalitné tlačiarne – je ľahké pohľadnicu vytvoriť. Ale prišiel aj internet s emailom a sociálnymi sieťami – takmer nikto už papierové neposiela. Ja som to nevzdal. Vytváram si svoje vlastné a poštová schránka je môj verný kamarát. Lebo ľudia síce pohľadnice neradi posielajú, ale radi ich dostávajú.
Fotoknihy
Po návrate z dovolenky sa zvyčajne ukazujú fotografie v albumoch, na mobiloch, tabletoch, televízoroch… no pozerať si ich vo forme knihy je úplne iný zážitok. Preto si z každého väčšieho cestovania nejakú urobím.
Fotosérie
- Lesné kaviarne
- Bláznivé vrcholovky
- Veľryba v mori kvetov
- Humorné obrázky
Kde som bol
Letel som len raz, vojenským lietadlom (na 50% tým, ktoré neskôr havarovalo pri Hejce, lebo naša armáda mala len dve). Pred štartom pilot behal pomedzi nás so skrutkovačom a doťahoval uvoľnené skrutky. Odvtedy sa bojím lietať. Preto je môj akčný rádius len pár tisíc kilometrov. Ale keďže som v ňom stále nestihol navštíviť všetko pekné, ani ma to netrápi.
Kto je cestovateľ?
Trochu neskromne o sebe hovorím, že som cestovateľ a s hrdosťou o svojich cestách píšem cestopisy. No moja cestovateľská kružnica má polomer len asi 4000 kilometrov. Som skrátka európsky typ. Načo chodiť ďaleko, keď aj blízko je veľa krásnych miest, ktoré moje oči ešte nevideli a nohy neprešli. Trochu sa pritom utešujem, že moje chodenie po horách a táboriskách sa akosi viac ráta ako chodenie po mestách a hoteloch. Najďalej som bol v Maroku smerom na juhozápad, na nórskych Lofotoch smerom na sever a za deltou Volgy smerom na východ. Nie je to na cestovateľa trochu málo? Nevystatujem sa? Neurážam tým tých pravých Marcov Polov, ktorí majú odfajknuté všetky kontinenty a ich zadok už má na tachometri vzdialenosť Zem – Mesiac a späť? Preto ma odpoveď na otázku Kto je to cestovateľ veľmi zaujíma.
Na zemeguli máme asi dvesto krajín. Číslo je len približné a mení sa. Za cestovateľa sa zvykne pokladať ten, kto ich precestuje veľa. Ale je to podmienka? Ako príklad si zoberme Triple Crown of hiking v USA. Turistickú trojkorunu. Sú to tri najdlhšie diaľkové treky v trejto krajine prebiehajúce severo-južným smerom od kanadskej po mexickú hranicu (alebo naopak). Každý z nich je niečo ako hrebeňovka Nízkych Tatier prejdená päťdesiatkrát. Pacific Crest Trail ide západnou časťou štátu, meria 4300 km a chodí sa asi päť mesiacov. Stredom krajiny podobne prebieha Continental Divide Trail, má dĺžku päť tisíc kilometrov a chodí sa tiež asi päť mesiacov. Východom krajiny ide Appalachian Trail, má tri a pol tisíc km a chodí sa takisto asi polroka. Kto absolvuje všetky tri treky, ten pol druha roka nosí na chrbte všetko, čo k životu potrebuje, prejde po vlastných nohách 13 000 km, našlape prevýšenie tristo kilometrov, prespí na ceste v stane alebo pod širákom asi päťsto nocí, zoderie asi 15 párov topánok a, to je podstatné, neopustí USA. Môže sa nazývať cestovateľom, aj keď nedal žiadnu cudziu krajinu? Ako opačný príklad si zoberme Luxemburčana, ktorý si vie naplánovať celodennú prechádzku tak, že si pripíše na zoznam hneď tri ďalšie krajiny – Nemecko, Francúzsko a Belgicko. To je cestovateľ, nie?
Ďalší pohľad na cestovateľa je cez precestovanú vzdialenosť. Čím viac kilometrov, tým lepšie. Ak by sme ho prijali, potom by boli najväčšími cestovateľmi piloti a letušky jumbo jetov, posádky zaoceánskych lodí či obchodní cestujúci, ktorí lietajú za svojím biznisom ako biliardové gule po zelenom stole. Spoznávajú letiská sveta, prístavy sveta, hotely sveta. Niektorí ani to nie. Vojak ruskej ponorky sa síce môže chváliť, že desaťkrát oboplával svet a mesiac raňajkoval kúsok od Manhatanu, no horšie už znie, že ho videl len cez periskop a nesmela mu pri tých raňajkách vypadnúť lyžica z ruky, aby jeho špeciálny dopravný prostriedok nezachytili americké sonary. Načo naháňať kilometre? Zemeguľa má obvod okolo rovníka 40 000 kilometrov. Takže na každú stranu môžeme ísť 20 tisíc kilometrov, aby sme sa dostali na jej druhý koniec. To sú hranice nášho cestovania – tam je „druhý koniec Zeme“, ďalej sa už nedá. Ísť ďalej znamená približovať sa k domovu. Pre nás je tým najvzdialenejším miestom Nový Zéland. Preto pri dobrom plánovaní a postupovaní nomádskym štýlom tých kilometrov až tak veľa byť nemusí. O tom sú cesty okolo sveta.
Niektorí ľudia veľa precestujú, lebo majú koníčka, ktorý si to vyžaduje. Surferi všade hľadajú svoju vlnu a migrujú z pláže na pláž. Horolezci všade hľadajú svoje sedemtisícovky a osemtisícovky a vymetajú jedno vysoké pohorie za druhým. Jaskyniari vždy vidia Zem ako ementál a pátrajú, kde má ešte nejaké neobjavené diery. Motýlkari naháňajú po celom svete motýle, chrobáčkari chrobáky, šutrofilovia pekné kamene, archeológovia vykopávky… Áno, sú to cestovatelia, ale až v druhom, treťom alebo poslednom rade. V prvom rade sú to surferi, horolezci, jaskyniari, motýlkari, chrobáčkari, šutrofilovia alebo archeológovia.
Cestovateľa zdá sa nerobia ani pečiatky v pase ani kilometre, o ktoré sa premiestni jeho telo. Ani letiská, prístavy alebo hotely, cez ktoré sa na cudzí svet pozerá. Lebo ak ho v ňom neláka nič iné, je iba ako chlapčisko, ktoré zazvoní pred dverami a utečie. Cestovateľa robí cesta, lebo tu naozaj platí, že cesta je cieľ. Cesta znamenajúca pohyb. No dôležitá je aj rýchlosť. Stáť na mieste, aj keby to státie bolo v ďalekej krajine a na veľmi dlho, je len presťahovanie, nie je to cestovanie. A prekonávať veľké vzdialenosti vzduchom, po mori či diaľnicami tiež nie je cestovanie v cestovateľskom význame slova. Je to len premiestňovanie. Obe tieto veci však môžu byť prostriedkom ako sa dostať na začiatok svojej cesty. Na nej treba pokračovať pešo, na bicykli, na motorke, autom, vlakom, autobusom, no hlavne – pomaly, a často sa zastavovať. Pozerať sa zvedavými očami. Vnímať krajinu a ľudí. Spoznávať a ochutnávať mnohorakosť sveta. A občas sa vrátiť domov, rozprávať o zážitkoch, písať cestopisy. Lebo na dobrom cestovaní sú najkrajšie tie návraty.