Zo svojich zahraničných turistických výletov si „vydávam“ malé cestopisy. Ako kusovku (presnejšie dvojkusovku – dva kusy). V časoch analógového praveku boli viac o texte, fotky mali charakter vtipného doplnku. Teraz v časoch digifoto novoveku sú viac o obrázkoch, texty sú len vtipnými komentármi. Na konci je moja esej písaná pre rozhlas, v ktorej sa zapájam do diskusie o tom, kto je vlastne cestovateľ.
Srbsko nepatrí medzi typické turistické destinácie Balkánu. Nemá more a (už) ani vysoké hory. Napriek tomu sa tam dá nájsť pár miest, ktoré zaujmú. Boli sme v dvoch národných parkoch a nazreli sme aj do Kosova.
Apeniny zostávajú v tieni Álp, predsa len Dolomity vyzerajú veľkolepejšie. Ale nie je to ani nezaujímavá pahorkatina. V centrálnych Apeninách, kde sme sa pohybovali, sme sa cítili ako v Nízkych alebo Vysokých Tatrách. Najvyšší vrch je takmer trojtisícovka.
Nórsko sa dá spoznávať buď tak, že bolia nohy od chodenia, alebo že bolí zadok od sedenia v aute alebo v autobuse. Tentoraz sme zvolili prvý spôsob, čo znamenalo zamerať sa na oblasť veľkú asi ako centrálne turistické Slovensko. Navštívili sme štyri národné parky.
Bulharsko má nielen more, ale aj hory. Tri najkrajšie pohoria sú pod Sofiou. Vitoša je trochu poznačená lyžiarskym priemyslom. Rila má najvyšší vrch Balkánu a o Pirine sa hovorí, že je to mramorové pohorie.
Albánsko bolo najchudobnejšou krajinou socialistického bloku. Pod nadvládou diktátora. Pomaly sa mení, ale ešte stále je to najdobrodružnejšia destinácia na Balkáne. Krásne hory a žiadni turisti.
Desať národných parkov. Cestovanie na miestach, kde si vážia aj turistu s ruksakom, nielen toho s kreditkou. Mimoriadny rok bez komárov. Sauny, z ktorých ťa po hodine nevyháňajú, lebo drevo aj jazero sú zadarmo.
Národnostne a nábožensky najzmiešanejšia krajina Balkánu. Mestá Sarajevo a Mostar. Rafting na rieke Neretva. Pohoria Maglič, Bjelašnica a Prenj. Cestou späť Paklenice v Chorvátsku.
Hornatá krajina s hrdými obyvateľmi. Pohorie Durmitor so známym strediskom Žabljak, najvyšší vrch Bobotov kuk. Jeden z dvoch vrchov Komovi s výhľadom na albánske Prokletje. Hôľna Bjelasica s národným parkom Biogradska gora.
Ostrovom Korzika sa ako chrbtica tiahne turistická diaľková trasa GR20. Dá sa prejsť asi za dva týždne. My sme z nej dali dva z najkrajších úsekov. K tomu rozprávkové skaly Calanches, more a riečne kaskády.
Zakarpatská Ukrajina – to sú krásne poloniny, Nikola Šuhaj a závan starého Sovietskeho zväzu.
Do Rumunska sa chodí väčšinou kvôli vysokým horám karpatského oblúka. My sme navštívili krasovú oblasť Apuseni. Niečo ako kríženec Slovenského raja a krasu, len vo väčšom.
Cesta po západnom pobreží, historické mestá Marakéš a Fés, piesková púšť, najvyšší vrch severnej Afriky Džebel Toubkal, oázy v kaňonoch Dadés a Todra, spanie v berberskom stane… a ďalšie zaujímavosti, ktoré dokáže tento pre nás úplne iný svet ponúknuť.
Malý okruh Európou s dvomi malými deťmi (9 a 7 rokov) a autom s malým kufrom a veľkým množstvom malých závad (Škoda 120). Rakúsko, Slovinsko, Taliansko. Môj prvý digitálny cestopis.
Malý okruh Českom s dvomi malými deťmi (8 a 6 rokov) a autom Škoda 120. Môj prvý pokus o cestopis, ručne lepený na papier. Má význam len pre porovnanie, ako pokročili možnosti vytvárania cestopisov za dvadsaťpäť rokov (už po desiatich rokoch sa to výrazne zmenilo).
Poznámka: Fotoknihy plné obrázkov má význam vydávať iba ako pdf, preto epub ani mobi nie sú k dispozícii.
O cestovateľoch
Trochu neskromne o sebe hovorím, že som cestovateľ a s hrdosťou o svojich cestách píšem cestopisy. No moja cestovateľská kružnica má polomer len asi 4000 kilometrov. Som skrátka európsky typ. Načo chodiť ďaleko, keď aj blízko je veľa krásnych miest, ktoré moje oči ešte nevideli a nohy neprešli. Trochu sa pritom utešujem, že moje chodenie po horách a táboriskách sa akosi viac ráta ako chodenie po mestách a hoteloch. Najďalej som bol v Maroku smerom na juhozápad, na nórskych Lofotoch smerom na sever a za deltou Volgy smerom na východ. Nie je to na cestovateľa trochu málo? Nevystatujem sa? Neurážam tým tých pravých Marcov Polov, ktorí majú odfajknuté všetky kontinenty a ich zadok už má na tachometri vzdialenosť Zem – Mesiac a späť? Preto ma odpoveď na otázku Kto je to cestovateľ veľmi zaujíma.
Na zemeguli máme asi dvesto krajín. Číslo je len približné a mení sa. Za cestovateľa sa zvykne pokladať ten, kto ich precestuje veľa. Ale je to podmienka? Ako príklad si zoberme Triple Crown of hiking v USA. Turistickú trojkorunu. Sú to tri najdlhšie diaľkové treky v trejto krajine prebiehajúce severo-južným smerom od kanadskej po mexickú hranicu (alebo naopak). Každý z nich je niečo ako hrebeňovka Nízkych Tatier prejdená päťdesiatkrát. Pacific Crest Trail ide západnou časťou štátu, meria 4300 km a chodí sa asi päť mesiacov. Stredom krajiny podobne prebieha Continental Divide Trail, má dĺžku päť tisíc kilometrov a chodí sa tiež asi päť mesiacov. Východom krajiny ide Appalachian Trail, má tri a pol tisíc km a chodí sa takisto asi polroka. Kto absolvuje všetky tri treky, ten pol druha roka nosí na chrbte všetko, čo k životu potrebuje, prejde po vlastných nohách 13 000 km, našlape prevýšenie tristo kilometrov, prespí na ceste v stane alebo pod širákom asi päťsto nocí, zoderie asi 15 párov topánok a, to je podstatné, neopustí USA. Môže sa nazývať cestovateľom, aj keď nedal žiadnu cudziu krajinu? Ako opačný príklad si zoberme Luxemburčana, ktorý si vie naplánovať celodennú prechádzku tak, že si pripíše na zoznam hneď tri ďalšie krajiny – Nemecko, Francúzsko a Belgicko. To je cestovateľ, nie?
Ďalší pohľad na cestovateľa je cez precestovanú vzdialenosť. Čím viac kilometrov, tým lepšie. Ak by sme ho prijali, potom by boli najväčšími cestovateľmi piloti a letušky jumbo jetov, posádky zaoceánskych lodí či obchodní cestujúci, ktorí lietajú za svojím biznisom ako biliardové gule po zelenom stole. Spoznávajú letiská sveta, prístavy sveta, hotely sveta. Niektorí ani to nie. Vojak ruskej ponorky sa síce môže chváliť, že desaťkrát oboplával svet a mesiac raňajkoval kúsok od Manhatanu, no horšie už znie, že ho videl len cez periskop a nesmela mu pri tých raňajkách vypadnúť lyžica z ruky, aby jeho špeciálny dopravný prostriedok nezachytili americké sonary. Načo naháňať kilometre? Zemeguľa má obvod okolo rovníka 40 000 kilometrov. Takže na každú stranu môžeme ísť 20 tisíc kilometrov, aby sme sa dostali na jej druhý koniec. To sú hranice nášho cestovania – tam je „druhý koniec Zeme“, ďalej sa už nedá. Ísť ďalej znamená približovať sa k domovu. Pre nás je tým najvzdialenejším miestom Nový Zéland. Preto pri dobrom plánovaní a postupovaní nomádskym štýlom tých kilometrov až tak veľa byť nemusí. O tom sú cesty okolo sveta.
Niektorí ľudia veľa precestujú, lebo majú koníčka, ktorý si to vyžaduje. Surferi všade hľadajú svoju vlnu a migrujú z pláže na pláž. Horolezci všade hľadajú svoje sedemtisícovky a osemtisícovky a vymetajú jedno vysoké pohorie za druhým. Jaskyniari vždy vidia Zem ako ementál a pátrajú, kde má ešte nejaké neobjavené diery. Motýlkari naháňajú po celom svete motýle, chrobáčkari chrobáky, šutrofilovia pekné kamene, archeológovia vykopávky… Áno, sú to cestovatelia, ale až v druhom, treťom alebo poslednom rade. V prvom rade sú to surferi, horolezci, jaskyniari, motýlkari, chrobáčkari, šutrofilovia alebo archeológovia.
Cestovateľa zdá sa nerobia ani pečiatky v pase ani kilometre, o ktoré sa premiestni jeho telo. Ani letiská, prístavy alebo hotely, cez ktoré sa na cudzí svet pozerá. Lebo ak ho v ňom neláka nič iné, je iba ako chlapčisko, ktoré zazvoní pred dverami a utečie. Cestovateľa robí cesta, lebo tu naozaj platí, že cesta je cieľ. Cesta znamenajúca pohyb. No dôležitá je aj rýchlosť. Stáť na mieste, aj keby to státie bolo v ďalekej krajine a na veľmi dlho, je len presťahovanie, nie je to cestovanie. A prekonávať veľké vzdialenosti vzduchom, po mori či diaľnicami tiež nie je cestovanie v cestovateľskom význame slova. Je to len premiestňovanie. Obe tieto veci však môžu byť prostriedkom ako sa dostať na začiatok svojej cesty. Na nej treba pokračovať pešo, na bicykli, na motorke, autom, vlakom, autobusom, no hlavne – pomaly, a často sa zastavovať. Pozerať sa zvedavými očami. Vnímať krajinu a ľudí. Spoznávať a ochutnávať mnohorakosť sveta. A občas sa vrátiť domov, rozprávať o zážitkoch, písať cestopisy. Lebo na dobrom cestovaní sú najkrajšie tie návraty.