Krvná pomsta vždy bola (a ešte trochu aj je) pevnou súčasťou albánskej histórie. Jedným z jej pravidiel bolo, že sa môže vykonať len vonku. Preto vznikali opevnené domy, nazývané kully, v ktorých sa mohol objekt krvnej pomsty relatívne bezpečne skrývať, často dlhé roky či desaťročia. Len nesmel ani nos vystrčiť von. Najznámejšou kullou je tá v dedinke Theth pod romantickými štítmi pohoria Prokletje. Kamenný dom na skale, v ktorom je dnes etnografické múzeum. Mali sme informácie z predchádzajúceho roka, že najvýznamnejšími artefaktami sú vypchatý orol a írečitý sprievodca. Preto sme brali ako fakt, že tých sto lekov, čo je menej ako jedno euro, sa neplatí za muzeálne exponáty, ale za svojrázny výklad od svojrázneho sprievodcu. Oni nám ponúknu múzeum, my zaplatíme za divadlo. Čestná dohoda.
Takto vyzbrojení vstupnými informáciami sme zastali pred múzeom. Bolo otvorené, no nikto vo vnútri. Asi tam nebolo čo ukradnúť. Po krátkej chvíli sa objavila stará albánska babka s dvomi dievčatkami, asi praprapravnučkami na prázdninách. Trochu sme boli sklamaní, že neprichádzal avizovaný írečitý sprievodca, ale čo už. Táto babka bola síce neavizovaná, ale vyzerala byť rovnako írečitá. Oblečená dedinsky jednoducho, akoby v pracovnom kroji. Spod šatky jej vykúkali čierne vlasy chemlónovej kvality, naše baby tipovali, že je to parochňa. Na nohách mala croxy, k staromódnemu oblečeniu sa hodili asi ako plastové okná k drevenici. Dievčatká sa pozdravili po anglicky, bolo vidno, že sa prišli pocvičiť v jazyku, ktorý sa mladá generácia učí v škole. Boli na seba hrdé, keď s nami vedeli prehodiť zopár viet. Trochu nás zaskočilo, že si teta sprievodkyňa vypýtala dvesto lekov, čo bolo oproti minulému roku zdraženie o sto percent. Ale aj tak každý nad tým mávol rukou, pár centov hore dole.
To, čo sa dialo potom, mi veľmi pripomenulo slávnu scénu z českého filmu Na samotě u lesa, v ktorej pán majiteľ mlyna rozpráva za plného hluku strojov historku o vodníkovi a nikto ju nepočuje. Vstúpili sme dnu, kde nebolo takmer žiadne svetlo, takže som nič nevidel. Babka začala rozprávať plynulou rýchlou albánčinou, ktorej som nerozumel. Len rapotavé blablabla. Takže ani obraz ani zvuk. Zrazu som zachytil známe slovo rakija. Pochopil som, k čomu sa viaže, keď niekto urobil fotku s bleskom a na okamih som v strede zazrel ako dominantu miestnosti a teda aj múzea rozbitý medený destilačný prístroj. Potom zasa len dlhé albánske blabla, babka poskakovala po miestnosti a čosi oduševnene vysvetľovala.
Už som trochu tušil, kadiaľ sa asi pohybuje, lebo oči si začali zvykať na tmu. Zachytil som ďalší známy zhluk hlások – bejby. A naozaj, pri ďalšej blýskavici foťákov, ktoré smerovali tam, kam ukazovala, som spoznal detskú kolísku. Vyzerala ako hračka pre bábiky. Oduševnené a intonačne i mimicky bohaté blablabla pokračovalo ďalej.
Snažil som sa zašívať v rohu miestnosti, ale práve tam sa babka vybrala, priskočila ku mne a tým blablabla sa obrátila priamo na mňa. Keď videla môj nepriestrelný pohľad, čosi zobrala, odsotila ma a začala to strkať do otvoru v rohu. Zasa som zachytil ďalší známy zhluk hlások – bumbum – a pochopil som, že to, čo drží v ruke, je stará puška alebo jej chabá napodobenina. A bumbum je strieľňa. Naozaj. Obytný dom a nemá okná, iba strieľne. Čudný to kraj.
Za občasných zábleskov svojho a cudzích fotoaparátov som stihol zazrieť ešte nejakú kožu z kozy, zo dva opasky z kroja, staré nádoby a to bolo všetko. Vypchatý orol chýbal, asi už doslúžil. Keďže som slová rakija, bejby a bumbum pomedzi blabla začul ešte niekoľkokrát, pochopil som, že babka cíti potrebu si tých dvesto lekov poctivo odmakať a výklad opakuje znovu a znovu, aby ho natiahla aspoň na päť minút.
Na záver sa postavila do dverí a stal sa z nej turniket. V protisvetle plnom prachových lúčov sa bezzubo usmievala a začala inkasovať. Postupne sme vychádzali a dávali jej za tento heroický sprievodcovský výkon požadovaných dvesto lekov. Jednej našej dievčine nemala hneď vydať, tak jej stovku zostala visieť. Keď sa po chvíľke nazbieralo a už by aj bolo z čoho, babka sa tvárila, že zabudla a nahodila začudovaný nechápavý výraz. V ňom spojila niekoľko nepriestrelných pohľadov – pohľad dieťaťa, ktoré zatĺka, pohľad turistu, ktorý nerozumie ani fň a pohľad penzistu, ktorý má Alzheimera. No ukázalo sa, že táto Maginotova línia má predsa len slabé miesto a dá sa obísť zboku. Poškodená dievčina sa totiž obrátila na jedno z dievčatiek a po anglicky mu problém vysvetlila. Malej slečne nič iné nezostávalo, len ho pretlmočiť babke. Babka zrušila všetky tri pohľady nevinného nechápania a chladno peniaze vydala. Potom nahodila pohľad rozzúreného pittbula a tak mladú zjazdila, až jej bolo do plaču. Nerozumeli sme ani slovo, lebo sa tam neobjavilo ani rakija ani bejby ani bumbum, ale každý pochopil, o čo ide. Bolo nám toho dievčatka veľmi ľúto.
Keď sme zliezli kúsok pod skalu, na ktorej kulla stála, obzrel som sa. Babka mala na dlani mince a slečny sa v nich prehrabávali. Niečo im hovorila, ale na tú diaľku som nič nepočul. Aktivoval som svoj emočný titulkovač, ktorý funguje na základe neverbálnych prejavov, a na spodku toho obrazu som čítal:
„Vidíte, vy kozy malé sprosté, keby ste nepotrebovali frajeriť s angličtinou, mohli sme mať o stovku viac.“
Dnes prišli malé slečny kvôli svojej znalosti angličtiny o jedno euro. O desať rokov vďaka znalosti angličtiny zarobia tisíce eur. No to už bude stará na zaslúženom odpočinku, v múzeu bude sprievodca hovoriaci po anglicky, exponáty budú vo vitrínach s alarmom a na bločku z registračnej pokladne bude čiastka 10 eur. Pokrok nezastavíš.
(za niektoré fotografie ďakujem spolucestovateľom – Lucie Klimánková, Martin Doubek, Pavel Málek a Petr Balún)