Povedať „Idem do Srbska na dovolenku“ znie pomaly rovnako divno ako „Idem na Antarktídu na banány“. Veď všetci chodia k moru a tam žiadne more nie je. Alebo chodia do hôr a tam žiadne poriadne hory nie sú. Srbsko je jednoducho krajina, ktorú považujeme len za tranzit k niečomu zaujímavejšiemu. K Bulharsku, Čiernej hore, Bosne a Hercegovine či Albánsku. Do Srbska chodia len tí, ktorí potrebujú v svojej zbierke odfajknúť poslednú balkánsku krajinu. Ale naozajstní cestovatelia to vedia. V každej krajine je niečo zaujímavé, stačí sa len poriadne pozerať.
Ľudia obľubujú kadejaké NAJ a najvyšší vrch krajiny patrí medzi naj naj. My máme šťastie, lebo Gerlach je dôstojným, trvalým a jednoznačným najvyšším vrchom. Dôstojným preto, lebo viac ako dvaapol kilometra vysoký štít je určite lepší prípad ako kus asfaltovej plochy pár sto metrov nad morom niekde v Beneluxe. Trvalým preto, lebo pokiaľ nám niekto z vrcholu kus neodstrelí, udrží si svoju výšku. Nie ako švédsky najvyšší bod Kebnekaise, ktorému sa práve roztopil ľadovec na vrchole a stratil prvenstvo. A jednoznačným preto, lebo je vo vnútrozemí a nikto nám nemôže tvrdiť, že si ho s niekým delíme. A ak sme aj v histórii prichádzali o územia, tie Tatry nám zväčša zostávali. Srbsko je na tom inak. Ešte pred tridsiatimi rokmi sa Srbi mohli pýšiť (ako štátotvorný národ Juhoslávie) monumentálnym skalnatým Triglavom, ktorému len málo chýba do trojtisícovky. Po odtrhnutí Slovinska oň prišli, ale žiadna veľká zmena, veď mali na svojom území blízko hraníc s Albánskom len o kúsok menší štít Djeravicu s výškou 2656 mnm. Užívali si ju však len pár rokov, prišli o ňu odtrhnutím Kosova. Ďalší kandidát na prvenstvo už znamenal významnú zmenu. Midžor na hraniciach s Bulharskom má len 2169 mnm. Naviac to nie je žiaden štít. Je trávnatý a takmer na vrchol sa dá dostať terénnym autom. Možno sa to nezdá ako veľká zmena, ale ako by asi trpela naša národná hrdosť, keby sme prišli o Vysoké Tatry a najvyšším vrchom by sa stala Kráľova hola, o ktorú by sme sa museli deliť s Poľskom?
Odtrhnutie Kosova je stále nedoriešeným problémom. Polovica sveta ho uznáva, polovica nie, na ich čele je samozrejme Srbsko. Ale krajina nemôže existovať len na polovicu. Nemôže mať len polovicu svojich hraníc, nemôže polovicu svojich áut preevidovať jednému štátu a druhú druhému štátu. Niektoré veci môžu byť len čierne alebo biele, nie čierno-biele alebo sivé. Otvorený boj sa zmenil na vzájomné prieky. Veľa dvojjazyčných dopravných značiek a smerovníkov v Kosove má zamaľovaný nápis v srbčine, aj keď oficiálne tam môže byť. A našinca prekvapí, keď priamo na hraniciach vodič mení srbské evidenčné číslo svojho auta za kosovské a naopak. Podľa toho odkiaľ kam ide. Aj keď podľa zákonov by už malo byť všetko preevidované, Kosovci by mali cestovať so svojou značkou a Srbi so svojou, praktický život hovorí niečo iné. Srbská značka v Kosove pôsobí trochu ako červené súkno na býka, a opačne. Preto, ak je ešte možné použiť svoju starú značku, oplatí sa blízko hraníc, alebo priamo na nich, zvoliť tú bezproblémovú.
Na jednej maličkosti som sa presvedčil, že veľa vecí z cudzej krajiny nám unikne, ak sa na ne nemáme možnosť zamerať. Od príbuzného som dostal za úlohu zháňať srbské zápalkové škatuľky, lebo ich zbiera. Naoko ľahká úloha. V prvom obchode som dostal zápalky s obrázkom zebry, dojem trochu kazil nápis na druhej strane Made in Russia. Tým sa začalo hľadanie. V ďalšom meste len tie isté zápalky. Pri sviečkach v kostoloch položené tie isté zápalky. V celom Srbsku som na iné zápalky nenarazil. Nerozumiem, to museli z Ruska doviezť za nákladný vlak rovnakých zápaliek a zabezpečiť tak ich spotrebu na celý rok dopredu. Možno na celé desaťročie. Keby som sa na tento detail nezameral, unikol by mi, aj keď náznakov bolo veľa. Pri zapaľovaní sviečok v kostoloch či pri pamätníkoch som bral do ruky rovnaké zápalky. Koľko asi takých detailov, za ktorými sa skrýva nejaká zaujímavosť, je?
Srbská mena je asi na úrovni eurocentov a ceny sú rádovo porovnateľné s našimi. To znamená, že ich dinár je asi náš cent. Najnižšou bankovkou, ktorú majú, je desať dinárov. Ale to je vlastne len naša desaťcentová minca. Vzniká tak paradoxná situácia, že ak človek pri nákupoch mávne nad bezvýznamnými drobnými, môže fungovať len na bankovkách. Preto je bežné namiesto peňaženky nosiť zväzok bankoviek. S ním sa dá zaplatiť takmer všetko. Nízka hodnota mincí má za následok ďalšiu zaujímavosť. Hádzať do fontán, jazierok a tanierikov na milodary mince nemá dostatočnú presvedčivosť. Koľko šťastia nám môže priniesť párcentová minca hodená do fontány? Alebo akú charitu v sebe cítime, keď niekomu dáme aj tú najväčšiu mincu, ak jej hodnota je päť centov? Preto je bežné, že na takých miestach, kde zvykneme nachádzať nahádzané mince, v Srbsku ležia bankovky. Plávajúce vo vode alebo zaťažené kameňom. Podvedome človek cíti, akoby tam išlo o bohatstvo, kopa bankoviek v našich predstavách už čosi znamená. No v skutočnosti sa tam povaľuje hodnotové smetie, ktoré sa ani neoplatí zobrať, prípadná hanba za to nestojí.
Každý krajina sa snaží k sebe priradiť nejaký symbol, aby si ju cudzinci ľahšie zapamätali. Keď povieme Francúzsko, napadne nám – krajina vína alebo levandule. Holandsko – krajina tulipánov alebo syrov. Fínsko – krajina tisícov jazier. Srbsko – nič. V hlavách nám nerezonuje nič, čo by bolo pre Srbsko typické. No ja mám svoj súkromný symbol. Srbsko – krajina sliviek. Sú všade. Tisíce a tisíce slivkových stromov v sadoch, popri cestách aj v záhradách. Modré plody čakajú, kedy ich niekto oberie alebo strasie. Väčšina z nich skončí v rakiji. Srbsko má vo vlajke farby slovanskej trikolóry. Mám však podozrenie, že tá modrá tam v skutočnosti znamená farbu sliviek, červená farbu ohňa pod kotlíkom a biela farbu čírej rakije.