Ak by sme zobrali naše Fatry a Tatry, teda hlavný karpatský hrebeň asi tak od Martina po Poprad, vystrihli ich s územím veľkosti jedného samosprávneho kraja, natočili zvislo a položili do mora medzi Francúzskom a Talianskom, dostali by sme Korziku. Zo slovenského vnútrozemia by zdedila to najcennejšie – horský hrebeň dlhý asi sto kilometrov. Gerlach by sa volal Monte Cinto. Ponorením do mora by sme získali niečo, čím sa doma pochváliť nemôžeme – pobrežnú čiaru dlhú tisíc kilometrov s množstvom nádherných pláží. Práve kombinácia týchto dvoch prostredí – mora a vysokých hôr – robí z Korziky jednu z najatraktívnejších destinácií turistiky. Pre nás má ešte jednu výhodu – je relatívne blízko. Netreba letieť tisíce kilometrov na Kanárske ostrovy alebo Lofoty, aby sme videli niečo podobné.
Dlhý horský hrebeň, ktorý sa Korzikou tiahne približne v severo-južnom smere, patrí medzi najväčšie turistické atrakcie. Dá sa prejsť asi za dva týždne po dobre značených a zmapovaných chodníkoch. Ďiaľková trasa má turistické označenie GR 20, chodecky je dlhá asi 180 kilometrov a v potrebných intervaloch sa na nej nachádzajú chaty, útulne alebo kempy. Práve kombinácia skromného, ale dostatočného turistického zázemia, relatívne dobrého značenia a divokosti hôr trase GR 20 zabezpečuje, že sa pravidelne objavuje vo všetkých TOP rebríčkoch najkrajších diaľkových trás sveta. O tom sa môže našej Ceste hrdinov SNP, známejšej skôr ako Devín-Dukla, len snívať. Akokoľvek by sme si ako hrdí Slováci želali čosi iné.
Označenie GR 20 znie tajomne, ale je logické. Sieť diaľkových trás v západnej Európe sa označuje skratkou z General Route alebo niečoho podobného (v závislosti od jazyka) a čísla súvisiaceho so správnym členením príslušného teritória. Pri tomto pojme prvýkrát narážame na problém, ako ho vlastne vysloviť. Či po francúzsky, lebo Korzika patrí Francúzsku, alebo po taliansky či korzicky, lebo aj tieto jazyky sa tam bežne používajú. Alebo po anglicky, lebo angličtina je jazykom turistov a na internete sa poangličtené názvy objavujú najčastejšie, aj miestni si zvykli na ne reagovať. Alebo „po slovensky“, lebo aj my Slováci máme svoje zvykové pravidlá čítania cudzích slov. Každý z týchto názvov potom znie rozdielne.
GR 20-tka nie je len pre diaľkoplazov. Neznamená to, že ak na ňu nemáme aspoň dva týždne, musíme sa jej vzdať. Dá sa na ňu nastúpiť „od boku“, lebo ju v sedlách pretína niekoľko ciest, ktoré spájajú západné a východné pobrežie. Stačí si potom vybrať zopár najkrajších úsekov a dať ich ako jednodňovky alebo krátky trek.
Ak sme už z turistiky unavení, oplatí sa oddýchnuť si pri niektorých z „Cascades“. Potoky vytvárajú podobné útvary ako u nás v Slovenskom raji alebo Jánošíkových dierach, ale na rozdiel od tých našich s teplou vodou. Príjemne pôsobí posedieť si na skalných platniach, v ktorých plytký potok vymlel vane a bazéniky. Medzi najznámejšie „kaskády“ patria tie v strede ostrova, napríklad Manganello alebo Anglické kaskády. A komu by bolo vody málo, k najbližšiemu moru je vždy len pár desiatok kilometrov.
Korzika má iné klimatické podmienky ako vnútrozemské Slovensko. Na to je dobré pri plánovaní myslieť. Prázdninové mesiace sú tam veľmi teplé, pohyb, aj vo veľkých nadmorských výškach, je vtedy vyčerpávajúci. Preto sa zvykne navštevovať mimo hlavnú sezónu. Koniec jari a začiatok leta je najpríjemnejší, lebo krajina sa ešte zelená. Je však riziko, že nás vo vysokých horách zaskočia ťažko priechodné snehové polia, ktoré zabránia dosiahnuť niektorý z vysnívaných cieľov. Naproti tomu koniec leta a začiatok jesene zaručí kopce bez riskantného snehu, no údolia sú suché a dni už dosť krátke. Čo už, človek si nenavyberá, ideálny čas neexistuje. Pre vnútrozemského turistu je ešte zaujímavé, že musí zabudnúť na niektoré zvykové pravidlá domácej turistiky. Napríklad, že na túru treba ísť skoro ráno, lebo popoludní prichádzajú búrky z tepla. Tu si búrky chodia, kedy sa im zachce. More je príliš blízko.
Na západnom pobreží, blízko najväčšieho mesta Ajaccio, sa nachádza asi najfotografovanejšia časť Korziky. Po pobreží blízko zálivu Porto prechádza cesta kľukatiaca sa pomedzi zvláštne, do červena zafarbené skalné mestá a útvary Calanques de Piana. Autá idú pomaly, občas zastanú, aby dali prednosť tým v protismere, zastávku využijú na fotografovanie. Ak sa medzi ne pripletie autobus, v ostrých zákrutách je na hranici svojich manévrovacích schopností a všetkým pridá trochu adrenalínu k jazde nad roklinou. Výnimočnosť tohto miesta si všimla aj UNESCO a zaradila ho medzi svetové dedičstvo. Cenné ako oblasť s krásnymi skalnými útvarmi a výnimočnými výhľadmi. Ľudia vystupujú z áut, fotografujú, hádajú, čo im ktorá skala pripomína. Medzi najprefláknutejšie patria skalný otvor v tvare srdca alebo Pes, no stačí mať trochu fantázie a niečo sa nájde v každej skale. Ale zaujímavé skaly nie sú iba popri ceste. Oplatí sa po niektorom z turistických chodníkov zájsť hlbšie do skalnatej oblasti a hľadať „svoje“ skaly, svoje pomenovania.
Korzika samozrejme nie sú len hory, ale aj pláže, stredoveké mestá, adrenalínové cesty ponad rokliny, voľne pohybujúce sa čriedy svíň a krivé stromy, ktoré rastú tak, akoby vietor fúkal stále rovnakým smerom. Korzičania sú hrdý národ, ktorý sa nepokladá ani za Francúzov ani za Talianov. V Ajacciu sa narodil Napoleon Bonaparte a niektorí tvrdia, že z ostrova pochádza aj Kryštof Kolumbus. Zvláštnu mentalitu Korzičanov dobre vystihuje vlajka. Je na nej hlava piráta, konkrétne saracéna. Ale nie ako ich historické „povolanie“. Je to hlava nepriateľa. Áno, aj my sme hrdý národ a vieme si svoje ubrániť, dokonca sme do hymny vrátili „zastavme ich bratia“, no mať na vlajke hlavu niektorého z nepriateľov, to našej mentalite nezodpovedá. Aj keď by bolo z čoho vyberať.