Píše sa rok 1994 a toto je Allalinhorn, moja prvá štvortisícovka. Bežne sa robí tak, že sa ráno človek vyvezie lanovkou do polovice výstupu, urobí vrchol, vráti sa k lanovke a večer sa zvezie dole. Keďže ale v tom čase lanovka stála štvrtinu môjho mesačného platu, rozhodol som sa, že mám svoju turistickú hrdosť a dám to čistým štýlom. Večer pred dňom Dé som vyšliapal až po hornú stanicu, tam som prespal a nasledujúci deň som dal vrchol aj so zostupom do základného tábora. Miesto na bivak som hľadal až za tmy a zvolil som si nejaký vzdialenejší kút areálu lanovky.
Keď som večer zliezol do base campu a vybalil karimatku, zistil som, že smrdí ako hajzel v krčme štvrtej cenovej. Môj bivakovací kút pravdepodobne využívali všetci tí, ktorí si vraveli, že šťať s výhľadom na Allalinhorn je súčasťou zážitku. Karimatku som v kempe hodil do válova v umyvárke a vypral som ju. Schla tri dni, lebo bola ako špongia. Tri noci som musel spať na holej zemi. Odvtedy viem, že existujú karimatky s otvorenými pórmi a s uzavretými pórmi. A mám si kupovať tú druhú.
A poučenie školy života? Dávaj pozor, kam si líhaš!