Zo svojich zahraničných turistických výletov si „vydávam“ malé cestopisy vo formáte fotoknihy. Ako kusovku (niekedy dvojkusovku – ak sme cestovali vo dvojici). V časoch analógového praveku boli viac o texte, fotky mali charakter informačného doplnku. Teraz v časoch digifoto novoveku sú viac o obrázkoch, texty sú len vtipnými komentármi.
Obsah:
- 2024 Macedónsko
- 2023 Écrins
- 2019 Pyreneje
- 2018 Srbsko
- 2017 Apeniny
- 2016 Nórsko
- 2015 Bulharsko
- 2014 Albánsko
- 2013 Fínsko
- 2012 Bosna a Hercegovina
- 2011 Montenegro
- 2010 Korzika
- 2010 Zakarpatská Ukrajina
- 2009 Rumunsko
- 1997 Nórsko
- 1996 Alpy
- 1996 Maroko
- 1995 Čechy
- 1994 Matterhorn
Pripravuje sa.
Écrins je jedným z desiatich francúzskych národných parkov. Rozprestiera sa na juhozápade alpského horského oblúka. Najvyšší vrch je štvortisícovka.
Pyreneje oddeľujú Francúzsko od Španielska. Po španielskej strane nimi prechádza trasa GR11. Má dĺžku asi 840 km, prevýšenie 45 km a robí sa asi 45 dní. My sme si vyzobali pár hrozienok a prešli po nej asi 60 km.
Srbsko nepatrí medzi typické turistické destinácie Balkánu. Nemá more a (už) ani vysoké hory. Napriek tomu sa tam dá nájsť pár miest, ktoré zaujmú. Boli sme v dvoch národných parkoch a nazreli sme aj do Kosova.
Apeniny zostávajú v tieni Álp, predsa len Dolomity vyzerajú veľkolepejšie. Ale nie je to ani nezaujímavá pahorkatina. Podobajú sa na Nízke alebo Vysoké Tatry. Najvyšší vrch je takmer trojtisícovka.
Moja druhá návšteva Nórska. Tentoraz viac chodenia, čo znamenalo sústrediť sa na menšiu časť (veľkú asi ako centrálne turistické Slovensko). Navštívili sme štyri národné parky.
Bulharsko má nielen more, ale aj hory. Tri najkrajšie pohoria sú južne od Sofie. Vitoša je trochu poznačená lyžiarskym priemyslom. Rila má najvyšší vrch Balkánu a o Pirine sa hovorí, že je to mramorové pohorie.
Albánsko bolo najchudobnejšou krajinou socialistického bloku. Pod nadvládou diktátora. Pomaly sa mení, ale ešte stále je to najdobrodružnejšia destinácia na Balkáne. Krásne hory a žiadni turisti.
Desať národných parkov. Cestovanie na miestach, kde si vážia aj turistu s ruksakom, nielen toho s kreditkou. Mimoriadny rok bez komárov. Sauny, z ktorých ťa po hodine nevyháňajú, lebo drevo aj jazero sú zadarmo.
Národnostne a nábožensky najzmiešanejšia krajina Balkánu. Mestá Sarajevo a Mostar. Rafting na rieke Neretva. Pohoria Maglič, Bjelašnica a Prenj. Cestou späť Paklenice v Chorvátsku.
Hornatá krajina s hrdými obyvateľmi. Pohorie Durmitor (najvyšší vrch Bobotov kuk). Jeden z dvoch vrchov Komovi s výhľadom na albánske Prokletje. Hôľna Bjelasica s národným parkom Biogradska gora.
Ostrovom Korzika sa ako chrbtica tiahne turistická diaľková trasa GR20. Dá sa prejsť asi za dva týždne. My sme dali dva z jej najkrajších úsekov. K tomu rozprávkové skaly Calanches, more a riečne kaskády.
Zakarpatská Ukrajina – to sú krásne poloniny, Nikola Šuhaj a závan starého Sovietskeho zväzu.
Do Rumunska sa chodí väčšinou kvôli vysokým horám karpatského oblúka. My sme navštívili krasovú oblasť Apuseni. Niečo ako kríženec Slovenského raja a krasu, len vo väčšom.
Moja prvá cesta do Nórska. Veľa sedenia v autobuse, ale prešli sme veľkú časť krajiny až po Lofoty.
Malý okruh Európou s dvomi malými deťmi (9 a 7 rokov) a autom s malým kufrom a veľkým množstvom malých závad (Škoda 120). Rakúsko, Slovinsko, Taliansko. Môj prvý digitálny cestopis.
Cesta po západnom pobreží, historické mestá Marakéš a Fés, piesková púšť, najvyšší vrch severnej Afriky Džebel Toubkal, oázy v kaňonoch Dadés a Todra, spanie v berberskom stane…
Malý okruh Českom s dvomi malými deťmi (8 a 6 rokov) a autom Škoda 120. Môj prvý pokus o cestopis, ručne lepený na papier. Jaskyne, skalné mestá, ZOO…
Turistika pod Matterhornom vo Walliských Alpách. Moje prvé tri štvortisícovky. Doliny Zermattu a Saas Fee.