Keď sa delila bývalá Juhoslávia, čudovali sme sa, prečo s tým boli také problémy. Veď my sme sa dokázali rozdeliť bezbolestne. Stačí sa však pozrieť na pár máp Československa versus Bosny a Hercegoviny. Hneď je všetko jasnejšie. Najskôr národnostné mapy. Tá československá je dvojfarebná ako semafor pre chodcov – dva hlavné národy, nie veľmi premiešané, k tomu pár národnostných menšín po okrajoch. Národnostná mapa Bosny a Hercegoviny? Tri hlavné národy, Bosniaci, Srbi a Chorváti, na nej vytvárajú mozaiku ako na pointilistickom obraze francúzskeho maliara. Náboženské mapy oboch krajín sú tiež rozdielne. Tá československá v podstate jednofarebná. Tá Bosny a Hercegoviny je ešte stále ako ovčie kiahne na tvári škôlkara – striedajú sa moslimské a kresťanské fliačiky. Akoby sme sa pozerali na misu s dvomi jablkami a vedľa nej položenú misu s mixom strukovín pre Popolušku. Každému je jasné, že prebrať a rozdeliť jedno i druhé sú dve úplne rozdielne veci.
Južne od Sarajeva je pohorie Bjelašnica. Veľké asi ako naša Fatra, no na rozdiel od nej suché a takmer holé. Vedľa seba sa striedajú kresťanské a moslimské dediny, dostatočne od seba vzdialené. Turista pri prechádzaní z jednej do druhej spozná len dva veľké rozdiely. Tie moslimské majú mešity a nedá sa v nich kúpiť alkohol. Mešity sú obyčajné dedinské domy s minaretom. Vyzerá to podobne, ako keby niekto vo Vlkolínci prilepil k domu veľký okrúhly komín. Z materiálu, ktorý bol k dispozícii. V jednej dedine majú murovaný minaret, v druhej drevený, v tretej plechový.
Na Bjelašnici prebiehali tvrdé boje, bolo z nej ostreľované Sarajevo. Po celom hrebeni sú vybudované strážne veže, vyzerajú ako betónová latrína. Malé, pre jedného stojaceho ostreľovača, so strieľňami smerom do doliny. Zvonku sú na nich menšie i väčšie jamky od guliek, ktoré dokazujú, že svoj účel ochrániť strelca plnili dobre. Všade sú klbká žiletkového drôtu, vyzerajú ako gúľajúce sa kríky v americkom westerne. No tieto vietor odfúknuť nedokáže. Ešte aj po toľkých rokoch je lepšie nedotýkať sa ich. Môžu porezať.
Z vrcholu Bjelašnice sa spúšťajú lyžiarske svahy priamo na Sarajevo. V roku 1984 sa tu konali zimné olympijské hry, štart zjazdu bol z budovy na hrebeni. Veľkú mierovú celosvetovú slávu o pár rokov vystriedala sláva vojnová. Celý areál roztrúsený po okolitých kopcoch trochu pripomína Černobyľ, v ktorom si tiež príroda berie späť, čo jej človek vzal. Rozstrieľané budovy lyžiarskeho strediska sa rozpadávajú, tribúny vrastajú do svahov, sánkarska dráha obrastá machom. Skokanské mostíky sú zaslepené a miesto odovzdávania medailí, kedysi betónový monument so stupňami víťazov, sa zmenilo na Stonehenge. Vraj počas vojny slúžilo ako popravisko. Posolstvo týchto miest je desivé.
Historickým dedičstvom vojny na Balkáne sú míny. Odhaduje sa, že ich je stále ešte asi milión. Občas nejaká vybuchne a spôsobí nešťastie, lebo ľudia sa skúšajú vracať na svoje polia a pasienky. Odmínovávanie postupuje pomaly a je veľmi drahé. Lacnejšie je využiť na odmínovávanie pasúci sa dobytok a lesné požiare, často hasené len symbolicky. Tieto požiare nie sú ako naše, s vysokošľahajúcimi plameňmi. Plazia sa po zemi, šíria sa koreňovým systémom, často vzplanú niekoľko desiatok metrov od miesta, kde už boli uhasené. Rozdiel vidno v noci. Vyzerajú na tmavom horizonte iba ako konce horiacich cigariet. Červený prúžok na zemi. Občas sa z takéhoto horiaceho lesa ozve výbuch, to keď sa oheň doplazí k míne. A problém je vyriešený. O mínu menej. Aj o les menej, ale veď ten dorastie.
Pre mnohých ľudí je symbolom Bosny a Hercegoviny oblúk Starého mostu v Mostare. Už niekoľko storočí oddeľuje chorvátsku a moslimskú časť mesta. Počas vojny bol miestom krutých bojov a po zásahu delostreleckými granátmi sa zrútil do rieky Neretvy. Po podpísaní mieru sa stal symbolom obnovy krajiny a s prispením zahraničných zdrojov i tureckej stavbárskej zručnosti bol znovu postavený. S použitím starých osmanských stavebných postupov a aspoň tých pôvodných kameňov, ktoré zostali na svojom mieste alebo sa dali vytiahnuť z rieky. Na začiatku mosta je malé múzeum plné fotografií z tohto tragického obdobia jeho života. Dookola tam beží videofilm so zábermi jeho ostreľovania aj zrútenia. O to stiesnenejšie potom pôsobí prechádzka po klzkých kameňoch jeho oblúka, na ktorých vidno obrúsenie krokmi počas dlhých storočí. Krokmi Moslimov a Chorvátov, ktorí si cezeň v časoch mieru nachádzali cestu k sebe.
Pred výstupom na najvyšší vrch krajiny Bosanski Maglič sme táborili pri krásnom jazere srdcového tvaru – Trnovačko. Bolo potrebné zaplatiť symbolický poplatok miestnemu správcovi národného parku. Kanceláriu mal v chajde kúsok od brehu podobnej tým z našich rómskych osád. S kamarátmi práve popíjal pod modrou celtou natiahnutou medzi stromami. V prameni kúsok vedľa sa chladili nápoje a cestou k nemu bolo treba prekonať ochranné pásmo voľne porozhadzovaných odpadkov. V noci nás zobudila streľba zo samopalu, v kotli skalných štítov okolo jazera niekoľkokrát zopakovaná ozvenou, guľky lietali niekde ponad naše stany. Keď ráno usmievavý správca prechádzal po brehu okolo nás, na otázku o streľbe mávol rukou, že to len oslavovali. V druhej ruke mu visel had s rozbitou hlavou, ktorého zabil, lebo nemal rád hady. Aj takáto je Bosna a Hercegovina.