Píše sa rok 1994. Čaká nás výstup na Breithorn, na veľmi ľahkú štvortisícovku kúsok od Matterhornu. Stačí mať mačky, cepín a lano, chodník je krásne vyšliapaný. Do tejto výšky (foto) sa dá vyviezť lanovkou na Klein Matterhorn, je to fotené z neho. V podstate kúsok od vyratrakovanej zjazdovky. Práve sme chceli nastúpiť do stopy, keď začala padať hmla, takže všetky ďalšie fotky sú len ilustračné.
Dali sme si poradu (naša odvážna trojica), či ísť, či to bude stáť za to. Schválili sme názor, že hore sa to aspoň na jednu stotinu sekundy otvorí, a na vrcholovú fotku predsa viac nepotrebujeme. Naviazali sme sa a začali stúpať. Zhustlo to. Jediné, čo som videl, bolo biele mlieko a dvojmetrová časť lana, ktorá sa ako dezorientovaný had plazila predo mnou. Parťákov ďalej už nie.
Na dieru v oblakoch to nevyzeralo, preto sme si dali druhú poradu, či ísť ďalej. Schválili sme názor, že svoju hodnotu má už len stáť na vrchole. Pokračujeme. O chvíľku počujem cvrlikanie, šušťanie, praskanie… pozriem sa na cepín a vidím, že z jeho hrotov sršia iskry. Volá sa to Eliášov oheň. Vlasy sa mi od statickej elektriny postavili dupkom a sršali z nich iskry. Aj z konca nosa a uší. Keď som sa pozrel na svoje ruky, lebo mi začali brnieť, vyzerali ako paralyzéry vystreľujúce vysokonapäťové šípky.
Dali sme si tretiu poradu, či ísť ďalej a v zápisnici z nej skončilo, že keď sme už tak ďaleko, škoda by bolo vzdať sa. Potom prišli prvé búrkové prejavy. Zámerne to píšem takto nekonkrétne, lebo to bolo buď blýskanie bez hrmenia alebo hrmenie bez blýskania, už si nepamätám, ktoré. Ale viem, že som si vravel, že je to len polcesta k búrke.
Dali sme si štvrtú poradu, či ísť ďalej. Schválili sme názor, že polovičná búrka ešte nie je búrka. Ide sa ďalej. Že sme na vrchole, som spoznal len podľa toho, že skončila stopa. Kruhový výhľad do hmly. Diera v oblakoch neprišla. Podali sme si ruky, otočili sa a poďho rýchlo naspäť. Celou cestou som bol mierne prikrčený, bol to podmienený reflex, asi aby som si neudrel hlavu o nejaký nízko visiaci blesk. Len čo sme zliezli, hmla zmizla, vyjasnilo sa.
Keď vyprchali adrenalín, endorfín a všetky oslavné poldeci, dal som si poradu sám zo sebou. Jednohlasne som schválil názor, že sme mali šťastie. A nič by sa nebolo stalo, keby sme namiesto slepého výstupu zostali v sedle pod hmlou a opaľovali sa.
A poučenie? Nie vždy je tým správnym vyvrcholením vrchol.
(z cyklu „Škola života“)