Píše sa rok 1995. Rozhodol som sa, že skúsim Bielu stopu SNP. Trošku viac ako päťdesiat kilometrov. Pri klasike je dôležité mazanie. Ak zle namažeš, buď ti podklzuje alebo drhne alebo sa lepí. Predpoveď bola nepriaznivá – zažijeme všetky druhy snehu, plusové aj mínusové teploty, slnko, dážď aj sneženie. Preto som zvolil moju obľúbenú taktiku lenivého bežkára – nechal som na lyžiach všetky mazania sezóny a pridal som na vrch niečo vhodné pre začiatok. Postupne sa budú drať a nech si sneh vyberie, čo mu bude vyhovovať.
Začiatok, ako ukazuje fotografia, bol dobrý. Potom to prišlo. Po rovine si sneh vybral lepivú časť sklznice a občas som musel bielu papuču otrieť o nejakú hranu ako sopeľ od nosa. Namáhavé, stehná pálili. Do kopcov si sneh vybral rýchlu vrstvu pod nohou, podkĺzávalo, takže keby som všetko neodmakal na paličkách, ešte teraz tam stojím na mieste a hrabem nožičkami. Tricepsy horeli. Na záverečné zjazdy po serpentínach zvážnice si sneh vybral to najkĺzavejšie, čo na celej sklznici našiel. Behom pár metrov som mal neovládateľnú rýchlosť a jediná možnosť, ako zvládnuť zákrutu, bolo hodiť sa na zem. Na aute je ručná aj nožná brzda, na bežkách chýbajú, preto sa v prípade nutnosti oficiálne používa zadková brzda. Tá moja už dymila. Niektoré zákruty som dal ako úvraťová železnica – rovno do hory do protisvahu, zastať, otočiť sa a poďho ďalej na čiernou zjazdovku zvážnice.
Do cieľa som došiel, až keď sa už stmievalo. Nikto ma nečakal, vybral som sa hľadať organizátorov. Sedeli na štábe a zahajovali prípravu ďalšieho ročníka. Na moju počesť otvorili jednu z krabíc, v ktorých už mali zbalené veci na odvoz a vybrali pre mňa účastnícku medajlu. Hrdo som sa nechal dekorovať, veď som namiesto päťdesiatich kilometrov nabehal sto. S podklzávaním a úvraťovaním určite.
Napriek všetkému, dnes už na tento deň ako spomienka zostala len táto fotografia. Na nej sa usmievam. Všetko ostatné je zabudnuté.
A aké je poučenie? Nie je dôležité zvíťaziť, ale odfotiť sa.