Väčšina cestopisov je o tom, ako my vidíme inú krajinu, iných ľudí a ich zvyklosti. Čím sú rozdiely medzi nami a nimi väčšie, tým je to pre nás zaujímavejšie. A tým viac nad nimi krútime hlavou.
Ale nielen my krútime hlavou nad inými národmi. Oni robia to isté. Tento ich pohľad môže byť pre nás veľmi zaujímavý, lebo nám veľa o nás napovie. Oplatí sa pýtať. Aj toho, čo u nás nikdy nebol, len čosi započul, aj toho, kto u nás strávil týždne, mesiace alebo roky.
Ten prvý pohľad, teda pohľad tých, ktorí u nás neboli, získame akosi automaticky cestovaním v cudzích krajinách. Ani sa domácich veľmi netreba pýtať. Stačí povedať, odkiaľ sme, oni hneď zareagujú. Budú sa snažiť zo seba vysypať všetko, čo o Slovensku alebo Slovákoch vedia. Bohužiaľ, nebýva toho veľa. Z jednoduchého dôvodu – sme malí v porovnaní s USA, Ruskom, Indiou alebo Čínou. Najčastejšou ozvenou na moje „I am from Slovakia, Slovensko“ bývajú výkriky Sagan, Škrteľ, Hamšík, Chara… Jednoznačne víťazia naši futbaloví legionári, čo svedčí o tom, že tento šport je populárny celosvetovo. Je zvláštne, keď malí chlapci pasúci ovce kdesi na Balkáne vykrikujú Hamšík, Hamšík a jeden z nich má na sebe špinavý klubový dres s jeho menom.
Druhý pohľad, určite zaujímavejší, nám prezradia tí cudzinci, ktorí u nás nejaký čas žijú. Nosia v sebe svoju krajinu, svoje zvyky a veľmi pozorne si všímajú nás. Stačí sa ich len spýtať, radi porozprávajú, najskôr len nesmelo o jedle, no keď sa osmelia, rozhovoria sa o všeličom. Niektorých sa ani netreba pýtať, sami povedia. Napríklad vo videách na You Tube, kde sa so svojimi sledovateľmi delia o cestovateľské rady.
Cudzincov často prekvapí, že trpíme prezúvacou mániou. Že topánky sú len navon, nadoma sú predsa papuče. Najmä ženy bývajú zaskočené. Dostanú pozvánku na párty, vystajlujú sa od hlavy po päty a starostlivo vyberajú, ktoré lodičky sa im k outfitu najlepšie hodia. Keď prídu na miesto činu, čaká ich rad netrpezlivých papúč, ktoré ich hneď odstajlujú.
Vždy, keď prechádzam cez Nemecko a nie som si istý, ako ďaleko už sme, stačí sledovať, či sa tam objavujú záhradkárske osady podobné tým našim. Ak áno, som ešte vo východnej časti, kde podobne ako u nás budovali socializmus. Ľudia nemohli cestovať, zašívali sa na záhradky, chaty a chalupy. Pre východný blok sa to stalo sociálnym fenoménom. Preto cudzincov často zaráža, že žijeme dva odlišné životy – ten pracovnodňový a ten víkendový. Príde piatok podvečer a začne sťahovanie národov aj so svojimi špecifikami, ako sú rôzne opekačky a táboráky. Dobre aklimatizovaný cudzinec ako jedno z prvých našich slov pochytí slovo – ako na potvoru nespisovné – „špekačky“. Patrí medzi základnú slovnú zásobu spolu so slovami halušky, žinčica, pivo či slivovica.
Ďalším fenoménom, ktorým udivujeme cudzincov, je nosenie ponožiek v sandáloch. Nie je to až také časté ako u našich českých bratov, ale prehliadnuť sa to nedá. Doktori pritom hovoria, že ide o zvyk zdravý a prospešný. Módne polície naopak – jedná sa o nevkus. Ťažko povedať, lebo archeologické nálezy dokazujú, že ponožky v sandáloch nosili už Rimania pred dvetisíc rokmi. Občas sa objavujú aj v módnych trendoch, takže obdobia, kedy nie sú módnym faux pas, sa striedajú s obdobiami, kedy ním sú. No zorientuj sa v tom! Istá Indka žijúca na Slovensku ich uviedla ako jednu z prvých vecí, ktoré ju na Slovensku zarazili. Jej argument, že keď miliarda Indov nosí sandále naboso, asi sa to dá, je v podstate nepriestreľný.
Veľmi záleží aj na tom, odkiaľ cudzinec je. Američania (a im podobní) sa čudujú, že máme veľmi malé chladničky, oni by s takými neprežili. K práčkam im chýbajú u nás sušičky a ako služba im chýbajú verejné práčovne. Fínov (a im podobných) zaráža množstvo vizuálneho smogu, najmä bilboardov, lebo oni ich nemajú. A naše bozkávanie na obe líca je mätúce najmä pre tých, ktorí sa bozkávajú jedenkrát alebo trikrát. Alebo vôbec.
Ďalšie veci, ktorými udivujeme cudzincov, už len vymenujem. Pitie alkoholu na verejnosti. Mladí ľudia púšťajú pri cestovaní sadnúť si starších (a to my si myslíme, že tento zvyk už u nás vymrel). V reštauráciách nemáme obyčajnú vodu zdarma. Máme málo jedla predávaného na ulici. Kupujeme si luxusné veci, aj keď máme malé platy. Vajcia v obchode nie sú umyté, no fuj! Málo sa usmievame a sme odmeraní. Sme aj málo spoločenskí, so svojimi susedmi sa často nepoznáme. Šoférujeme neohľaduplne, niekedy vraj až samovražedne.
A takto by som mohol pokračovať donekonečna. Tieto rozdiely svedčia o jednej veci – že svet môže fungovať rôznymi spôsobmi, ten náš (alebo ich), je len jedným z nich. Život ide ďalej, či už šoférujeme vpravo alebo vľavo. Či niekto môže piť alkohol vždy a všade alebo musí za ním cestovať na trajekty alebo do zahraničia. Či na záchode sedieť alebo kľačať, či používať toaletný papier alebo ruku. Verím, že cestovanie napomáha aj tomu, aby sme dobré zvyky dokázali exportovať aj importovať. Za nás ponúkam svetu prezúvanie do papúč, ušetrí veľa upratovania. A čo prijať zvonku? Navrhujem dodržiavanie dopravných predpisov. To by na začiatok mohlo úplne stačiť.